Grécky lekár mládežníkov Herthy Berlín má slovenskú mamu i priateľku
Grécky lekár mládežníkov Herthy Berlín má slovenskú mamu i priateľku

Ďalší Slovák v berlínskej Herthe

Má grécke a české občianstvo, žije v nemeckom Berlíne, no po slovensky rozpráva bezchybne a ľubozvučne. Akoby to bol jeho materinský jazyk. Do rubriky Za oponou sme si tentoraz vybrali lekára mládežníckeho výberu futbalistov Herthy Berlín Alexandra Konstantinidisa. Dôvod? K Slovensku má bližšie než by ste čakali,
hoci nič z predchádzajúcich riadkov tomu príliš nenapovedá.

Stará mama, ďakujem

„Mám priateľku z východného Slovenska a moja mama pochádza z Nitry, priamo zo Zobora. Za tú výbornú slovenčinu však musím zložiť obrovskú poklonu starým rodičom. Najmä babke, ktorá bola celý život učiteľkou a tento jazyk ovládala skutočne výborne,“ vysvetľoval Alex pre športový mesačník Playball.

Jeho osudom je medicína. V Prahe ju vyštudoval, v Prahe sa jeho mama ako študentka medicíny zoznámil s gréckym diplomatom, ktorý v hlavnom meste Česka žil a pracoval. „Keď skončila školu, tak sa presťahovali do Grécka. Keď som mal dvanásť, tak zasa do Nemecka, odkiaľ som sa vybral študovať medicínu do Prahy. Chýbala mi,“ vysvetľuje nám svoju životnú anabázu Alex Konstantinidis.

V stovežatej pričuchol aj k športu, keď prijal ponuku robiť lekára futbalistom Bohemiansu Praha. „Boli to len víkendové záležitosti. Chodieval som pomáhať iba na zápasy klubu, ale bavilo ma to. Keď potom v Berlíne, kde som sa po štúdiách zamestnal v jednej z nemocníc, prišla ponuka robiť v centrálnom berlínskom špitále aj na športovom oddelení, nezaváhal som. Stal som sa lekárom mládežníckeho výberu Herthy, ktorá má s nemocnicou zmluvu.“

Už to nebolo len o víkende. Alex fungoval aj v nemocnici, aj v centrále bundesligového klubu, kde dva razy do týždňa začal prevádzkovať normálnu ambulanciu. „Chodím aj na zápasy, no fungujem aj v klube, kde liečim všetko, čo hráči pri problémoch s pohybovým aparátom potrebujú. Chodia za mnou so zraneniami, ktoré sa snažíme vyliečiť a ak je to mimo traumatologických záležitostí, na ktoré sa špecializujem, tak ich pošlem k príslušnému špecialistovi. V našom obore považujem za dôležité netrúfať si na viac, než si človek myslí. Nemusí sa vám to vyplatiť,“ tvrdí.

 

Nikam sa neponáhľajte

Nie je to jediná vec, čo si vyše ročnej praxe v Herthe lekár Konstantidis osvojil. „Naučil som sa aj nesnažiť sa príliš urýchľovať doliečenie zranenia. Vždy je veľmi dôležité počkať adekvátnu dobu, kým sa hráč neuzdraví. Lebo keď sa ponáhľa, tak sa môže zraniť s oveľa väčšími následkami,“ vysvetľuje. Aj napriek tomu, že si dobre uvedomuje, akú moc majú v dnešnom športovom svete financie a že hráči túžia byť fit čo najskôr.

Futbal je dnes iný šport než napríklad pred dvadsiatimi rokmi. „Sám som z toho prekvapený, akí sú už mladí hráči vynikajúci športovci. Urastení, svalnatí, motivovaní. Aspoň tí v Herthe mi tak pripadajú. Ono to zo sebou prináša aj tvrdosť, akú sme v minulosti v tomto športe nepoznali, no na to si treba zvyknúť. Inak sa v ňom nedá presadiť. Čítal som o tom nedávno veľmi zaujímavý článok v týždeníku Spiegel a nemôžem než súhlasiť.“

Na druhej strane možností na regeneráciu unaveného organizmu je aj v berlínskom klube dostatok. „To je slabé slovo. Som naozaj prekvapený, čo všetko majú už mladí hráči v klube k dispozícii. Fyzioterapia je tam skutočne na vynikajúcej úrovni. Dôležité potom je už len zdravo jesť, veľa spať, počúvať trénerov a samozrejme aj telo. Keď vás niečo bolí, riešiť to. Nedopustiť, aby sa problém v prípade dlhého neliečenia prejavil v nejakej intenzívnejšej forme. Už môže byť neskoro,“ domnieva sa.

 

Od basketbalu k jiu-jitsu

Aj Alex sám sa snaží držať vo forme. Kedysi hrával basketbal, dnes inklinuje k inému druhu energie. „Obľúbil som si brazílske jiu-jitsu. Robím ho čisto rekreačne, no pomáha mi to na. Robím ho čisto rekreačne, no pomáha mi to načerpať pri súčasnom vyčerpávajúcom týždennom programe trochu síl. Basketbal by som si momentálnom pracovnom vyťažení nestíhal. Asi by som často meškal a to by fakt nešlo.“

Na slovenský šport, hoci len pred televíznou obrazovkou, si čas nájde. „Nie vždy, ale keď mám možnosť, tak si duely národného tímu nenechám ujsť. Držím im palce. Rovnako tak ako českému tímu a aj seniorskej Herthe. A nielen preto, že som dobrý priateľ s Petrom Pekaríkom a jeho rodinou a pravidelne sa navštevujeme. Páči sa mi stretávať Slovákov každý deň.“

Pekaríkova Hertha sa po deviatich kolách nemeckej Bundesligy držala medzi najlepšou šestkou ligovej tabuľky, keď si dokonca na domácom trávniku poradila s Bayernom Mníchov 2:0. „Bol som tam. Na zápase bola neuveriteľná elektrizujúca atmosféra. Nenapadlo by ma, že to klubu v úvode sezóny pôjde až tak skvele,“ hovorí uznávaný odborník v odbore ortopédia – traumatológia.

 

Po stopách Sokratesa

Konstantinidis sa netají, že by v minulosti rád pomáhal slovenskému futbalu aj po odbornej stránke. Napríklad ako lekár nášho národného tímu. „Určite by ma to bavilo. Mám k Slovensku naozaj vrúcny vzťah,“ tvrdí muž, ktorý sám seba označil za svetového občana. „Najlepšie to asi vystihuje citát od Sokratesa. Raz povedal, že sa necíti ani ako Aténčan ani ako Grék, ale občan sveta. To môžem povedať aj o sebe. Veď mám grécke a české občianstvo, v práci hovorím nemecky, s mamou po slovensky a rodinným jazykom je čeština. Mám z každého rožka troška a snažím sa si z každej národnosti zobrať to najlepšie,“ zakončil rozhovor pre Playball.

(rh)

Foto: archív A. K.

 

Decembrové číslo Playballu prináša aj:

Príbeh hádzanárok SCP B. Bystrica, ktoré hrali pred 20 rokmi finále Pohára EHF

Rozhovor s bývalou volejbalistou Miroslavou Kuciakovou

Manažérske jackpoty a omyly v basketbalovej NBA

A dozviete sa aj ako sviatkujú naši športovci

Odporúčané články